1. kapitola

„Prestaň, vieš že to nemám rada!“ povedala som Patrikovi, lebo som dúfala, že si všimne, že nemám náladu na hlúpe vtípky.

„Ale no, trochu smiechu predsa nezaškodí nikomu.“ dodal a pokračoval v tom neznesiteľnom šteklení.

Myslela som, že ma pozná dosť dobre na to, aby mu bolo jasné, že v takejto nálade to nemá zmysel.

„Ja viem, že to máš poslednou dobou naozaj ťažké, ale mohla by si sa aspoň tváriť, že ešte vôbec žiješ. Nič v zlom Linda, ale nechápem načo za tebou vôbec chodím, keď sa tu môžem rozprávať akurát tak so stenami. Myslím, že viem, kedy je správny čas na ústup. Mal by som odísť.“

„Ale nie, drahý. Prepáč. Prosím, ostaň. Viem, že to je so mnou teraz ťažké, ale skús to, prosím, pochopiť. Čo by si robil na mojom mieste?“

Len čo som dopovedala poslednú vetu, uvedomila som si, že aj keby veľmi chcel pochopiť to, ako sa teraz cítim, nedokázal by to, pretože nepozná pravdu. Nevie, čo ma trápi, prečo sa budím so slzami v očiach a prečo sa často nezmôžem na viac ako na pár slov. Dozvie sa to niekedy?

„Dobre teda, ale venuj sa mi.“ povedal Patrik a v očiach sa mu blyslo svetielko nádeje.

„Oukej, neideme ale radšej niekam von? Je pekne a my tvrdneme medzi štyrmi stenami ako nejakí zúfalci.“ dodala som dôveryhodne, aj keď som nemala najmenšiu chuť niekam ísť, a už vonkoncom nie medzi ľudí.

Zobrali sme Paka, je to môj pes, konkrétne bernský salašnícky pes, a šli sme sa prejsť k brehu Malého Dunaja. Musím uznať, oddýchla som si od všetkých zbytočných myšlienok a chvíľu pre mňa bolo len tu a teraz, žiadne zbytočné spomienky, žiaden smútok a žiaľ, nič, len ja a Patrik. A Pako samozrejme.

„Nikdy si mi vlastne nevysvetlila, prečo sa volá Pako.“ povedal Patrik, aby prerušil ticho, ktoré medzi nami vládlo.

„On sa vlastne volal Shark, ale odkedy zomrela mama, začal neskutočne vystrájať a nebol zvyknutý počúvať ma, tak som mu nadávala do pakov a akosi mu to prischlo.“ odpovedala som so stálym tónom, aj keď som mala problém si ho pri spomienke na mamu udržať.

Nie je to tak dávno, čo odišla.

„Tak to som rád, že len pako.“ usmial sa a vedela som, že naráža na časy, keď môj slovník obsahoval oveľa horšie výrazy ako je pako. Ale to je už minulosť. Zmenila som sa a on to vie.

„Ale nepreháňaj, lepšie ako tá tvoja Nelly, Pakove meno má aspoň svoj príbeh.“ povedala som len preto, aby som nebola tou, čo ukončuje túto tému.

„Neskočíme sobotu do mesta?“ opýtal sa, aj keď poznal odpoveď.

„Sobotu? Ale myslím, že vtedy niečo mám. Volala mi Sára, niečo potrebuje.“ odpovedala som nepripravená na túto otázku.

„Sára? Tá Sára, o ktorej si ešte nedávno tvrdila, že by si ju aj v lyžičke vody utopila? Tá Sára, z ktorej fotiek si urobila puzzle pre expertov? Čo sa stalo?“

Malo mi napadnúť, že mi toto nezožerie. Čo mu na toto povedať? Veď sa s ňou stále nerozprávam. Niekedy ticho hovorí za všetko.

„Tak ešte raz, čo sa stalo, že si jej vlastne čo i len zdvihla telefón?“ pýtal sa a v jeho hlase bolo počuť rozhorčenie.

„Potrebovala som zmenu, nebavilo ma stále ju len ignorovať a odmietať, tak som zdvihla. A v telefóne znela naozaj naliehavo, tak sme sa dohodli.“ povedala som dúfajúc, že to viac nebude chcieť rozoberať.

Našťastie Sáru nemá príliš v láske, tak som sa ďalším klamstvám vyhla. Aj keď by to bolo už vlastne jedno, pár klamstiev hore-dolu. Opäť zavládlo neznesiteľné ticho. Moje posledné slová viseli medzi nami ako prekážka. Našťastie Pako vždy vie, kedy je ten správny moment. Dobehol k nám, celý mokrý a špinavý, ale šťastný. Aspoň niekto. Chystal sa na mňa skočiť, no v poslednej chvíli som si všimla, že má niečo v papuli, tak som rýchlo takticky uhla. Spočiatku som myslela, že chytil nejakú veveričku alebo niečo podobné, ale Patrik mu to z úst vybral a hodil pár metrov ďalej, potom len povedal:

„Netvár sa tak zdesene, je to len nejaká rozkúsaná hračka pre psov, čo tu asi nechal niekto pred nami.“

Uľavilo sa mi. Naozaj som sa začala báť, čo to je a či to ešte žije.

„Pozri, nie je to Stano?“ povedal Patrik nečakane a ukázal prstom smerom, kam hodil tú čudesnú vec.

Zahľadela som sa do diaľky smerom, ktorý naznačoval, ale videla som len siluetu muža, ktorá mohla patriť komukoľvek. Neviem, ako v nej Patrik okamžite spoznal Stana.

Keď sa dostal o pár metrov bližšie, spoznala som ho aj ja. Ale čo tu ten robí? Mal byť predsa na víkend v Ružomberku s tou svojou skupinou posadnutých ochrancov prírody. Stano je totiž dobrovoľník u iste všetkým známej organizácie. Nič proti nim, ale niekedy to naozaj preháňa. A okrem toho je to môj bývalý. Teda je to zložitejšie, ale podstatou je, že aj keď spolu nie sme, tak sme si blízki.

„ Áno, je to on.“ odpovedala som náhle, no snažila som sa zamaskovať prekvapenie a radosť v hlase.

„Pako ho musí mať rád, aha, to od neho mal tú hračku.“ skonštatoval Patrik s miernym znechutením, jeho si Pako nikdy takto neobľúbil. Bolo vidieť, že by mu bola Stanova prítomnosť naozaj nepríjemná.

„Poďme už domov, začína mi byť chladno.“ -navrhla som, aby som sa ušetrila tých nenávistných pohľadov a nevhodných poznámok.

„ Tu máš, daj si moju mikinu, chvíľu tu so mnou ešte vydržte.“ ponúkol Stano. Preľaknuto som ju od neho vzala, netušila som ako sa k nám dostal tak rýchlo, veď ešte len teraz som ho poriadne kvôli diaľke nevedela rozpoznať. Patrik mi ju s odporom vzal a vrátil mu ju.

„To nebude nutné, sme na odchode, však Linda?“ obrátil sa na mňa Patrik a očakával, že ho podporím.

„Áno, sme na odchode,“ zopakovala som po Patrikovi „ale môžeš sa s nami prejsť, aspoň nás odprevadíš.“ dodala som, aj keď som vedela, že mi to potom bude vyčítať. Žmurkla som na Stana a vyzvala ho, aby šli s Pakom popri nás. Rozprávali sme sa o každodenných záležitostiach od počasie cez novinky až po ohováranie, zatiaľ čo Patrik na nás celý čas škaredo zazeral.

„Tak a sme tu, smiem ísť ďalej?“ spýtal sa Stano nečakane.

„No ale to by už stačilo, nemyslíš?!“ ohradil sa Patrik a začal zvyšovať hlas. Nechýba veľa a jeden z nich neodíde po svojich. Už teraz si pripadám ako v boxerskom ringu.

  „Nie, nesmieš.“ odvetila som rázne. No vo chvíli, keď som si uvedomila ako to Stana ranilo, dodala som: „ Som na dnes príliš unavená, chcem byť sama, mali by ste ísť.“ Stano mi podal vôdzku s Pakom a pomaly sa vydal svojim smerom, po pár krokoch sa otočil a mávnutím ruky naznačil gesto na rozlúčku. Obrátila som sa na Patrika, ktorý práve otváral vchodové dvere.

„Obaja.“

Dom bol prázdny. Tomáš vravel, že dnes spí u kamaráta, Ivan je asi na nejakom stretnutí a tie jeho gorily si prevdepodobne niekde užívajú jeho prachy. Z kuchyne však počuť neznáme zvuky. Akoby sa niekto snažil naladiť staré pokazené rádio.

  Ten zvuk dôverne poznám. Keď ešte mama žila, často sme chodievali k starkej, pomáhať jej do záhrady. Aj keď sme jej kúpili skvelé nové rádio, na svoj tranzistor si nedala dopustiť. Vždy nás nechala okopávať a viazať jej zeleninu, kým ona sa snažila naladiť aspoň nejaké rozoznateľné zvuky. Vtedy som si však nemyslela, že mi to raz bude takto chýbať.

   Zvuky rádia hneď prestali, vošla som do kuchyne a predo mnou stála Magda, naša kuchárka a upratovačka v jednom. V podstate ju otec platí, aby nám nahradila mamu, to sa jej však nikdy nepodarí. Je síce milá, usilovná a naozaj sympatická, ale nie je to mama.

   Ani neviem prečo, ale sklamalo ma to, možno som čakala, že tam nájdem stáť babku s tým jej večným ironickým úsmevom, alebo dokonca mamu. Namiesto toho tu predo mnou stojí Magda s preľaknutým pohľadom akoby práve videla ducha. „Čo sa stalo?“ spýtala som sa citlivo, ale bez záujmu. „Nič, nestalo sa nič, len som teraz nikoho nečakala.“ odpovedala a utrela si slzy z očí. Tie slzy som si dovtedy nevšimla.

Až dovtedy som si tiež nevšimla, aká je Magda krásna, nie krásna typu dve kilá mejkapu, ihličky a minišaty, ale prirodzene krásna, jej tvár bez vrások a akné zdobia len jemné pehy, je krásne štíhla, nie však ako podvyživená a navyše má tie najkrajšie zelené oči, aké som kedy videla.

  „A plačeš od krájanie cibule, však?“ povedala som s citeľnou iróniou v hlase. Magda sa rýchlo obzrela, asi hľadala cibuľu, no nakoniec prešla k drezu, prepláchla si tvár a oprela sa o chladničku. Pozrela sa na mňa a videla som, že bude hovoriť, aj keď ju o to viac nebudem žiadam. A vtedy spustila: „Som na dne, vieš. Táto práca je teraz vlastne jediné, čo mám, keď si mám predstaviť, že ma tvoj otec chce vyhodiť, naozaj to nezvládnem. Venovala som tejto práce naozaj všetok svoj čas, za tie peniaze to predsa stálo. Robila som niečo zle?“ pozrela na mňa a čakala, že ju uistím, že si svoju prácu robila dokonale. A ak mám byť úprimná, robila. Nikdy som ju nevidela inde ako pri sporáku alebo niečo upratovať, pomáhať Tomášovi alebo záhradníkovi. „To určite nie, podľa mňa si len zle Ivana pochopila, toto by ti nespravil.“ povedala som, aby som ju trochu upokojila, no nezabralo, rozplakala sa a hodila sa mi okolo krku. Nevedela som čo robiť, v takejto situácii som sa ešte neocitla, tak som ju amatérsky ale s citom potlapkala po chrbte a nechala ju ďalej pevne ma zvierať. 

   Doteraz som o tom dievčati nevedela takmer nič a v priebehu pár minút mám pocit, že sa poznáme roky. Nesmiem ju v tom nechať. „Bude to v poriadku, uvidíš.“ Snažila som sa znieť sebavedomo, ale akosi to nevyšlo. Jemne som ju od seba odtisla, pozrela na ňu a opýtala sa: „Ako ti vlastne napadlo, že ťa Ivan chce vyhodiť?“ napadlo mi, že keď o tom bude hovoriť, bude pokojnejšia. Mala som pravdu, jej hlas znel ako obvykle, aj keď trochu rozhodeno. „Včera, keď zazvonil telefón, zdvihla som to ako vždy, no započula som v ňom už prebiehajúci rozhovor tvojho otca s nejakou ženskou.“ „Predo mnou mu pokojne hovor Ivan.“ prerušila som ju a asi som pretrhla jej niť myšlienok, lebo zrazu začala celkom o inom. „Ivan to ale nikdy nemal ľahké a ja mu to nezazlievam, vždy sa ku mne správal s úctou, akú som si vlastne nikdy nezaslúžila. Ou, ale späť k veci, vravel tej ženskej, niečo ako: 'Tá mladá musí vypadnúť z tohto domu.' No a hlas tej ženskej len prisvedčil: 'A to čo najskôr.' Mala taký povedomí hlas, až príliš povedomí. Došlo mi, že „tá mladá“ musím byť ja, len neviem, prečo by som tu mala niekomu prekážať.“ „Vyčkaj nejaký čas, isto sa to vysvetlí.“ snažila som sa uistiť Magdu, aj keď samej sa ma začínala zmocňovať nervozita. S akou ženskou by Ivan preberal také záležitosti ako je vyhodenie slúžky? A prečo by ju vlastne chcel vyhodiť?

Magda sa opäť opláchla pri dreze a pozrela sa na mňa zrazu celkom inak, akoby odo mňa nežiadala pochopenie, ľútosť ani obavy. „Teraz už choď! Povedala som viac než som mala.“ Nevedela som ako reagovať, tak som sa len otočila a dala na ústup. Celú cestu k dverám som však na chrbte cítila Magdin pohľad.